Nezobrali ju na vysnené školy, ale nevzdala sa a podarilo sa jej to

Nezobrali ju na vysnené školy, ale nevzdala sa a podarilo sa jej to

Sarah (1994) aktuálne študuje bakalársky ročník (BA in Architecture) na London Metropolitan University (Sir John Cass Faculty of Art, Architecture and Design). Pred tým strávila dva semestre na Stavebnej Fakulte STU v Bratislave. Už rok pomáha študentom v rámci mentoringového programu PASS. Popri škole sa aktívne venuje hlavne tancu a reprezentuje Street Dance Academy po celom svete. Škola jej otvorila nové možnosti, vďaka ktorým začala spolupracovať s Refresher.sk na rôznych projektoch, začala sa venovať marketingu v sociálnych médiách a grafickému dizajnu. Od tohto leta sa taktiež angažuje v oblasti startupov.

Kam si chodila na strednú školu?

Gymnázium Ladislava Sáru v Bratislave.

Aké predmety ťa bavili na strednej?

Veľmi sa to menilo, často záležalo najviac na učiteľovi. Vždy ma najviac bavila matematika a dejepis. V maturitnom ročníku ma ale prekvapila slovenčina. Keď všetko to, čo som nenávidela celých 7 rokov, začalo dávať zmysel. Zistila som, že ak pochopím tak komplexnú gramatiku ako má naša slovenčina, tak je oveľa jednoduchšie sa učiť cudzie jazyky.

Čomu si sa venovala popri škole?

Už od svojich 5 rokov sa aktívne venujem tancu. Keďže som bola na osemročnom gymnáziu, tak počas tých rokov sa mi tie mimoškolské aktivity iba nabaľovali. Začala som spolupracovať s neziskovkou StreetCOM, s ktorou sme organizovali tanečné a športové podujatia. Medzičasom som učila v Street Dance Academy v rôznych pobočkách po Slovensku. Takisto sme sa začali aktívne zúčastňovať na súťažiach po celom svete, takže cestovanie sa pre mňa stalo mesačnou záležitosťou.

Prečo si sa rozhodla pre architektúru na vysokej?

Nie je to akurát príliš inšpiratívny príbeh… Odkedy sme mali prvý počítač, hrávala som sa hry, ktoré sa vždy sústreďovali na organizáciu priestoru. Či už to bol Sims, Caesar III, Age of Empires alebo rôzne „tycoonovky.“ Je to možno naivné, ale myslím si, že práve kvôli tomu som si našla cestu k architektúre. Napriek tomu, že som nikdy nevedela kresliť, rada som analyzovala všetko, čo bolo okolo mňa. Keď sa ma ľudia začali pýtať, čím by som chcela byť, tak som jedného dňa povedala, že veď architektkou. Nikdy som netušila, čo to odnáša, čo vlastne “študovať architektúru” znamená.

Počas strednej školy som sa ale vôbec nevenovala ničomu okrem dejín umenia, čo by ma malo aktívne pripravovať na štúdium architektúry. Všetci mi vždy hovorili, že to sú iba prebdené a preplakané noci. Nie sú.

Ako si si vybrala univerzitu?

Keďže som maturovala ako 17-ročná, tak moje prvé prihlášky putovali do Prahy na

ČVUT, na Fakultu architektúry STU a takisto na Stavebnú fakultu STU ako zálohu, keby náhodou nevyšla ani jedna architektúra. Samozrejme som fatálne pohorela na všetkých úlohách zameraných na kreslenie. V Prahe mi dokonca povedali, že by som mala robiť radšej grafický dizajn, že zo mňa architekt nikdy nebude. Takže mi nič iné nezostávalo iba v septembri nastúpiť na Stavebnú fakultu odbor Pozemné stavby a architektúra. Povedala som si, že sa budem pol roka pripravovať a opäť to skúsim. Dám si dokopy portfólio a dostanem sa na architektúru. Medzičasom som sa začala zaujímať aj o možnosti štúdia v zahraničí. A tak som zistila, že architektúra sa dá vyučovať aj úplne iným spôsobom. Podala som si prihlášky na 5 škôl v Anglicku. Školy vyžadovali vždy motivačný list, maturitné

vysvedčenie, odporučenie od učiteľa a portfólio. Každá škola má iné kritéria na portfólio: niekde treba prísť osobne, niekde sa odovzdáva 20-50 strán, niekde iba 6 výkresov s presným zadaním. Dokončila som prvý semester na STU a pokračovala aj v druhom, ale medzičasom mi prišli 4 odpovede, že som prijatá. Školy som si vyberala podľa medzinárodných hodnotení, polohy a recenzií od študentov. Viem, že niektorí moji spolužiaci sa zameriavali aj na konkrétne štúdia a profesorov, ktorí na školách učia, ale takéto veci som ja v danom štádiu vôbec neriešila. Keď už som si vyberala konkrétne, na ktorú školu pôjdem, tak som sa rozhodovala už iba podľa hodnotení. Ostali mi dve školy, London Metropolitan Universtiy a Kingston University. Zvolila som Metropolitan, pretože sa nachádza v centre Londýna. Zdá sa, že to bolo najlepšie rozhodnutie môjho života.

Čo boli pozitíva a negatíva tvojho vysokoškolského štúdia?

O tom by sa dala napísať asi aj celá kniha. STU ma naučila hlavne disciplíne a sústredenosti. Čo sa týka štúdia v zahraničí… Asi by som mala písať o tom, ako veľmi inšpiratívne je mať okolo seba ľudí zo všetkých kútov sveta. Koľko príležitostí Londýn prináša – neskutočné množstvo seminárov, prednášok a diskusií vždy všade a najmä zadarmo… Ale najväčšie pozitívum je podľa mňa aj napriek všetkému celkový systém výučby. Celý školský rok je rozdelený na tri hlavné predmety – Design, Technology a Critical & Contextual studies. Dokopy som v škole 3 celé dni a zvyšok týždňa je samo štúdium. A nemáme žiadne skúšky :).

Keď sa na to pozriem detailnejšie… Design Studio v prvom ročníku je rozdelené do troch projektov: Object Project, Group Work Furniture Project a Building Design. Celý rok je zameraný hlavne na rozvoj schopností. Kreslenie, modelovanie, skicovanie, inštalácie, technické kreslenie, fotka, video, graficky dizajn: v podstate všetky formy reprezentačných techník. Práca s drevom, železom a v niektorých prípadoch aj s textilom… V druhom pol roku je to viac o analýze, mapovaní, rozhovoroch s ľuďmi, ktorí budú dizajn využívať, alebo z oblasti v ktorej sa navrhuje. Každý žiak ma vlastného tútora, ktorý sa mu dva krát týždenne osobne venuje a usmerňuje projekt. V druhom a tretom ročníku sú už študenti rozdelení do štúdií. Každý si môže vybrať z desiatich, pričom každé sa zameriava na iný typ architektúry (letiská, obytné domy, radové výstavby, námestia, krajina…). V každom štúdiu je 10 druhákov a 10 tretiakov a navzájom spolupracujú cely rok. Na začiatku sa ide do terénu analyzovať vybranú oblasť (Nepál, India, Taliansko, Írsko, Švédsko, Holandsko…), z ktorého sa potom čerpá na hlavný projektu alebo aj konkrétne navrhuje. Každé štúdio má niekoľkých osobných tútorov, ktorí sa venujú skupine a potom jednotlivcom s ich projektom. Znamená to, že tých 20 ľudí v každom štúdiu sa zameriava na tu istú vec a oblasť, ale každý navrhuje vlastný projekt. Na konci roka sa odovzdáva portfólio (70-200 strán, A2-A1 formát), ktoré je jediné známkované. Technology je zamerané na technickú stránku budovy, ale formou Case Study pomocou ktorej sa skúmajú rôzne kvality – materiály, konštrukcia, základy, ekologické prevedenie, zákony… Na začiatku je toto veľmi povrchné, ale vo vyšších ročníkoch sa množstvo informácii nabaľuje. Toto by som označila asi ako jedinú nevýhodu celého štúdia. Ja konkrétne študujem Bachelor of Art nie Bachelor of Science, čo taktiež ponúkajú niektoré technologičke inštitúty. Na konci každého roka sa odovzdáva Techbook – podrobná analýza existujúcej budovy a Annotated drawings – jej technická reprezentácia. Priemer oboch je finálna známka. Critical and Contextual studies je asi ekvivalent našich Dejín Umenia, ale nevenuje sa iba prierezu dejín a ich vývoju, ale zameriava sa hlavne na teoretické porozumenie architektúry. Riešia sa témy ako priestor, reprezentácia, pamäť, forma, feminizmus v architektúre, proporčné systémy, psychológia, vzorkovníky, teórie konkrétnych architektov a filozofov… Na lepšie pochopenie odporúčam knihu Thinking About Architecture od Colina Daviesa. Tento predmet je známkovaný formou prezentácii a esejí (tri 3000 slovné za rok). Tretí ročník sa zameriava iba na bakalársku prácu. Taktiež funguje vo forme štúdii, kde si študenti môžu vybrať akékoľvek zameranie z fakulty, to znamená že môžeme isť k učiteľovi, ktorý ma špecializáciu na Módu, Interiérový Dizajn, Animáciu, Hudbu… A následné si vyberáme tému ktorá je aplikovateľná na architektúru. Viem že to je celkom detailný opis, ale myslím si, že je dôležitý na pochopenie kontrastu výučby architektúry u nás a v Anglicku. Ja osobne som netušila do čoho idem keď som prišla do školy. Často sa ani nemáte koho opýtať.

Čomu sa momentálne venuješ?

Začínam svoj posledný bakalársky ročník. Počas leta som pracovala pre Startitup.sk a Refresher.sk, navrhovala som drevenú konštrukciu v kaviarni Zóna by Refresher na SNP v Bratislave. Naďalej aktívne tancujem a zastupujem Street Dance Academy a akurát sme otvorili pobočku aj v Anglicku, takže budem pokračovať aj v učení. V škole sa už od minulého roka účastníčkou programu PASS Scheme, v ktorom pomáhame prvákom a „foundation“ študentom v našom odbore s ich štúdiom. Dávame dokopy portfólio, kontrolujeme eseje a často plním aj rolu psychológa vzhľadom na to, aké je štúdium náročné. Je to pre mňa veľký úspech, že som sa do tohto projektu dostala a, samozrejme, vynikajúca skúsenosť. Popri tom všetkom pracujem na vlastnom startupe. Starám sa o social média niektorým tanečným akciám a onedlho mi takisto začína moja stáž pre slovenský startup Sli.do. Najdôležitejšie pri štúdiu na vysokej škole je „time management.“ Ale čím dlhšie študujem, tým je to jednoduchšie.

Čo by si robila na strednej škole inak, ak by si bola stredoškoláčkou ešte raz?

Určite by som si skôr stanovila ciele a podrobne si zistila, čo obnášajú. Zdokonaľovala by som pravidelne a v každej možnej situácii svoje prezentačné schopnosti a, samozrejme, by som sa učila jazyky. Čo sa týka prípravy na štúdium architektúry, myslím si, že naše gymnázia na to nie sú nastavené. Skôr odborné školy. Kreslí sa v prvých dvoch ročníkoch a dejiny umenia sú nepovinný predmet. Takže príprava mimo školy je nevyhnutná. Na druhú stranu sú tu k dispozícii matematika, fyzika a chémia, a tie sú veľmi dôležité. V každom prípade držím všetkým budúcim študentom palce. Ak by ste mali hocijaké otázky ohľadom štúdia architektúry alebo portfólia, tak ma kľudne kontaktujte na saraah.weiss@gmail.com. Rada vám poviem všetko, čo viem :). Niekedy si želám, aby to všetko niekto povedal aj mne. Ešte jedna posledná veľmi dôležitá vec – na to, aby ste boli dobrý architekt, nemusíte vedieť kresliť najlepšie na svete. Je milión rôznych spôsobov, ako prezentovať svoje myšlienky. A to ma moja škola naučila.

Aktuálne k 30.9.2015

Späť na príbehy