Vďaka vede ho príroda začala fascinovať

Vďaka vede ho príroda začala fascinovať

Samuel je doktorand na teoretickej fyzike na Bratislavskom “matfyze“, oblasťou jeho výskumu je hlavne nekomutatívna kvantová mechanika, zaujíma sa o teórie spájajúce dokopy štyri sily prírody. Poslednú dobu si všíma, že vzniká priepasť medzi tým, čo sa dozvedá moderná fyzika a tým, čo sa dozvie široká populácia, a tak píše popularizačné fyzikálne blogy.

Kam si chodil na strednú školu?

Gymnázium školských bratov, teraz je to už Spojená škola de la Salle.

Aké predmety ťa bavili na strednej?

To sa menilo. Na začiatku hlavne telesná a dejepis (lebo som čítaval Hrôzostrašné histórie), neskôr telesná a prírodovedné (aj keď memorovanie sa molekúl bola morda). Matika ma zo začiatku nebavila, až keď som si zrazu uvedomil, že to je vlastne jasné a vtedy sa to zmenilo, naša triedna bola matfyzáčka.

Čomu si sa venoval popri škole?

Jazdil som na skateboarde, hrával futbal a mal v Diablo 2 barbara level 94. Popri tom som veľa čítal, aj keď hlavne fantasy a sci-fi, mal som len pár vedecko-popularizačných kníh. Veľa času som trávil behaním po vonku s kamošmi. Možno to znie neproduktívne, ale aj vďaka tomu som došiel na výšku oddýchnutý a vyšantený, takže počas nej ma to už neťahalo na party 3 krát za týždeň (čo mnohých odvádza od štúdia).

Prečo si sa rozhodol pre štúdium fyziky na vysokej?

Prvé semienko bolo zasiate už v škôlke a na základnej škole, kde som donekonečna listoval Obrazovým atlasom vesmíru. Potom sa dlho nedialo nič, až sa ku mne na strednej dostali dve knihy – jedna bola o tom, ako umierajú hviezdy (čierne diery atď.), druhá o kvantovom svete. Tie ma dostali a SOČku som už písal o kvantovej mechanike (pamätám si frázu „dekoherencia kvantových superpozícií“, ktorej som síce nerozumel, ale znela skvelo). Kde nastal ten zlom?

Vďaka vede ma príroda začala fascinovať. Keď som sa predtým pozeral na nočnú oblohu, videl som hviezdy – malé mihajúce sa svetielka. Pohľad bol to pekný, povedal som „jééj“ a šiel ďalej. Po prečítaní knihy o hviezdach som sa zrazu pozeral na nočnú oblohu inak, videl som hviezdy – obrovské gule horúcej plazmy poháňanej termonukleárnymi reakciami vzdialenými tisíce až milióny svetelných rokov. Znie to ako klišé, ale veda mi otvorila oči. Ľudským zmyslom je prístupný len malý zlomok sveta okolo nás a ja som toho chcel vidieť čo najviac.

Ako si si vybral univerzitu?

Vedel som, že v Bratislave je matfyz, ktorý je najlepšia prírodovedná fakulta na Slovensku, ale bral som ho ako školu pre „mimoňov“. Túto predstavu mi začal vyvracať Martin Mojžiš, s ktorým nás zoznámil spoločný známy, no aj tak som tam šiel s tým, že „skúsim kedy ma vyhodia“.

Čo boli pozitíva a negatíva tvojho vysokoškolského štúdia?

Na začiatku som bol veľmi pozadu, stále som otravoval spolužiakov s otázkami „a prečo … a ako … ?“, ďakujem za ich trpezlivosť. Naštastie ma to ale bavilo, tak som po 8-10 hodinách v škole došiel domov a kľudne čítal Feynmanove prednášky, postupne som tak začal spolužiakov dobiehať. Ako som už ale písal, došiel som na výšku oddýchnutý, takže mi energia nechýbala. Pozitívom bolo, že tie veci prevažne dávali zmysel a netrebalo sa ich memorovať. Negatívom bolo, že to tak nebolo vždy, a zopár učiteľov budilo dojem, že chcú aby sme sa bifľovali odvodzovačky.

Čomu sa momentálne venuješ?

Robím PhD, témou výskumu sú aspekty fyzikálnych modelov v nekomutatívnych priestoroch. Očakáva sa, že fyzikálna teória spájajúca gravitáciu a časticovú fyziku (ktorú márne hľadáme už desiatky rokov) bude mať takú vlastnosť, že veľmi blízke body v priestore budú od seba neodlíšiteľné. Cieľom nášho výskumu je overiť, aké dôsledky to má na fyzikálne teórie, prevažne kvantovú mechaniku. Počas pobytu v Dubline som zabŕdol aj do maticových modelov, čo je aktuálne veľmi atraktívna formulácia M-teórie.

Čo by si robil na strednej škole inak, ak by si bol stredoškolákom ešte raz?

Tu by som asi mal povedať, že by som sa viac učil a podobne. Nie je ale 100% isté, že by to viedlo k lepšiemu – jedno mávnutie motýlích krídiel môže spraviť veľa. Hlavné je sa venovať tomu, čo človeka baví, lebo len tak bude mať dosť energie, aby sa tomu dokázal venovať poriadne.

Späť na príbehy