Krásne budovy sú ako dobré knihy – stačí sa do nich začítať

Krásne budovy sú ako dobré knihy – stačí sa do nich začítať

Peter Stec (1976) vyštudoval Univerzitu úžitých umení vo Viedni a postgraduál na Princeton University. Vlastnú architektonickú kanceláriu založil po skúsenostiach v Eisenman Architects, Office for Metropolitan Architecture a Herzog & de Meuron. Paralelne k praxi učil na State University Of New York a na Vysokej škole výtvarných umení. Prednedávnom sa na Rice University venoval štúdiu univerzitných mestečiek v rámci Fulbrightovho štipendia. Momentálne pôsobí na Cornell University.

Kam si chodil na strednú školu?

Chodil som do vtedy práve otvorenej bilingválnej francúzsko-slovenskej sekcie na Gymnáziu Metodova.

Aké predmety ťa bavili na strednej?

Fascinujúca bola napríklad francúzska literatúra. Zrazu mi špičkoví lektori z Paríža či Lyonu, u nás na civilnej službe, odkryli základy ich literárnej analýzy. Šesť mesiacov sme preberali Cudzinca od Alberta Camusa. Analyzovali sme významy použitých časov a mien, dejov a postáv… Prečítal som ho aspoň 15 krát. Nielen komplexnosť, ktorá je do beletrie vkomponovaná, no najmä postupy, boli objavom. Tejto dôslednosti zodpovedali aj skúšky – malé “dizertácie” sme písali sedem hodín, no naučili sme sa štrukturovať text a dôsledne argumentovať. Prekvapivo som neskôr využil paralely v architektúre, nielen pri kompozícii, ale aj pri analýze budov, ktorú Peter Eisenman na Princetone volal “close reading” – detailné čítanie priestorového konceptu.

Na učenie vedeckých predmetov po francúzsky sa hlásili aj učitelia z vysokých škôl a v kombinácii s výbornými francúzskymi učebnicami sa tak matematika, fyzika, chémia a biológia stali ďalšími inšpiratívnymi hodinami. Niektoré roky sa k ním podľa učiteľov priradili aj slovenčina či dejepis.

Čomu si sa venoval popri škole?

Hral som na bicie, denne 3–4 hodiny. Okrem toho boli prioritou rôzne koncerty, vzťahy, telefonáty, večierky, výlety, kino. Asi tiež vplyvy na kreativitu, či komunikatívnosť.

Prečo si sa rozhodol pre štúdium architektúry na vysokej?

Rozhodoval som sa medzi medicínou a architektúrou. Architektúra mala talentové skúšky o pol roka skôr a keď som ich urobil, predĺžil som si prázdniny. To som ešte nevedel, že si to neskôr nadrobím, či už nad matematikou alebo celkovým nasadením: v škole aj v kanceláriách boli často stohodinové týždne.

Pravdupovediac vidím výhody v americkom systéme liberal arts, kde sú počas prvých štyroch rokov študenti v kontakte so špičkovými odborníkmi rôznych oblastí vedy aj humanít a majú možnosť postupného zameriavania sa pred špecializáciou. Našťastie sa architektúra ukázala ako dosť široká na to, aby pokryla rôzne moje záujmy.

Ako si si vybral univerzitu?

Vyberal som si postupne. Začal som na Fakulte architektúry STU, ako malý som tam chodieval za otcom, no keď som nastúpil, už tam pár rokov neučil. Mal som pocit, že nerozumiem umeniu, a tak som neuvažoval napríklad o Vysokej škole výtvarných umení.

Po druhom ročníku sa mi podarilo získať letnú prax u Rodolpha Luschera v Lausanne. Mala byť neplatená, no nakoniec mi napísal štedrý šek a odporučil Viedeň. Začal som tam na Technike, no spoznal som študentku, ktorá mi predstavila die Angewandte – Univerzitu užitých umení. Bola to výnimočná škola. Každá z majstrovských tried bola vlastným svetom s vlastnými prijímačkami, kritériami a názorom. Hoci to nebolo bežné, keďže študenti ostávali celú dobu v jednom ateliéri, podarilo sa mi pomocou každoročných prijímačiek zažiť triedy Wolfa Prixa, Zahy Hadid aj Grega Lynna. Zdalo sa, ako by som mohol vždy zabudnúť, čo som sa za rok naučil a učiť sa znova. Architektúra nie je až tak štruktúrovaná ako vedy.

Postgraduál som skončil na Princetone, konceptuálnym a teoreticky silným doplnkom experimentálnych viedenských tendencií.

Čo boli pozitíva a negatíva tvojho vysokoškolského štúdia?

Zhrniem to do jedného príbehu: študoval som rok paralelne Viedenskú a Slovenskú techniku. Mal som dohodnutý individuálny plán, kde som jeden projekt mohol predstaviť na oboch školách. Vo Viedni získal najlepšie hodnotenie, bol na výstave a na jeho základe som získal štipendium, ktoré pomohlo zaplatiť dokončenie môjho štúdia. V Bratislave má vyhodili. Vo Viedni hodnotili koncept, v Bratislave počet záchodov, hoci išlo o obrovskú infraštruktúru, kde sa do takých detailov nemá ísť. Ale dodnes ma teší, že si zo skúšok pamätám rozmer vstupu do skladu zemiakov.

Čomu sa momentálne venuješ?

Mám vlastnú kanceláriu, pracujeme na súťažiach, urbárnych návrhoch a menších projektoch. Zároveň sa venujem výskumu (minulý rok na Rice University v Texase) a učím. Práve vediem ateliér a seminár venujúci sa interaktívnym technológiám v architektúre na Cornell University.

Čo by si robil na strednej škole inak, ak by si bol stredoškolákom ešte raz?

Nebolo by na škodu venovať sa viac tej matematike. V súčasnosti sa tiež v inovatívnych odboroch asi nedá obísť programovanie. Na strednej sa neučilo dôsledne, no dalo sa intenzívnejšie rozvíjať ako hobby. Je to ale spätný pohľad s ohľadom na to, že veľa iných záujmov, ktorým som sa intenzívne venoval, som na prekvapenie v architektúre mohol využiť.

Späť na príbehy