Vymyslel si vlastný študijný program

Vymyslel si vlastný študijný program

Kam si chodil na strednú školu?

Na cirkevné gymnázium sv. Uršule v Bratislave. Naučil som sa tam skvelé veci, ktoré by som sa inde nenaučil – napríklad ako sa delí liturgický rok, aký je rozdiel medzi ohováraním a osočovaním, alebo ako napísať na teste z biológie esej o tom, čo je cieľom vzdelávania ako takého po text kultovej írskej pesničky „Whisky in the Jar“.

Aké predmety ťa bavili na strednej?

Spoločenskovedné – hlavne dejepis, filozofia a psychológia, a potom anorganická chémia. Spoločenské vedy sú celkovo fascinujúce – ako ľudia žili v minulosti, aké zákonitosti boli vypozorované v myslení ľudí či akými rôznymi spôsobmi je možné sa pozerať na svet oko nás, ostatných ľudí aj seba – to sú zaujímavé veci. A čo sa chémie týka – môj dedko dlhé roky viedol Výskumný ústav zváračský, na základnej som k nemu chodieval cez prázdniny do práce, hral sa s pájkami, zváračskými pastami a rôznofarebnými kriedami (také, čo pri istej teplote zmiznú), miešal v baňkách kyseliny (aj sírovú!), tavil železo a rezal s plazmovým rezákom do 7mm oceľového plátu kotvičky a slovenské vlajočky… takže som mal v anorganike náskok, a vedel som si za vzorcami predstaviť rôzne zábavné a zrušujúce veci – asi aj preto som bol v triede jediný, to mal rád chémiu (aspoň kým sme nedošli k rôznym organickým želatínam).

Čomu si sa venoval popri škole?

Na strednej som ešte plával a historicky šermoval, na vysokej škole som už moc nešportoval, hoci za sebou mám pár hodín boxu a krav magy. V podstate asi od siedmych rokov som ležal v knihách, takže som vždy veľa čítal, tak 2-3 knihy týždenne, dodnes dávam aspoň jednu. Popri tom som si privyrábal v jednej firme pre poisťovníctvo a finančné poradenstvo ako administratívna sila a kuriér (niekedy som musel ísť aj mimo Slovenska, to sa mi vždy páčilo), a občas som brigádoval ako predvádzač stolových hier pre Albi. Ako hobby (neskôr už ako pozorovateľ a terénny výskumník ministerstva kultúry) som trávil čas v rôznych nových náboženských hnutiach, sektách a kultoch. Bolo to hrozne zaujímavé J Popritom som vypomáhal u Saleziánov. A nesmiem zabudnúť na počítačové hry a rôzne domáce aj zahraničné varianty Dungeons and Dragons. V Anglicku som hral v univerzitnej lige za Oxford americký futbal, a ako dobrovoľník pripravoval jedlo pre bezdomovcov.

Prečo si sa rozhodol pre oblasť štúdia počas strednej školy alebo na vysokej?

Dlho som váhal medzi analytickou chémiou a dvojkombináciou história + filozofia. Tomu zodpovedalo aj mojich šesť maturitných predmetov – pokryl som všetky potrebné možnosti, aby som predĺžil čas na rozmyslenie. Keď som sa nakoniec rozhodol pre to druhé (štúdium spoločnosti je proste väčšia výzva než neživej prírody), zistil som, že jediná možnosť študovať danú dvojkombináciu by bolo vybrať si ju na pedagogickej fakulte, čo som nechcel. Sadol som si teda a rozmýšľal, či si vybrať históriu, alebo filozofiu. Nakoniec som sa rozhodol pre kompromis – ako som to videl vtedy, a odvtedy sa v tomto presvedčení iba utvrdzujem. Najmocnejším motorom dejín ľudstva, rovnako ako dejín myslenia, boli svetonázorové otázky a motivácie (nenechajte sa oklamať, ak by vám niekto tvrdil že to boli peniaze či moc – peniaze aj moc jednotlivcov má silu iba vďaka ľudskej viere v ne – ak chcete porozumieť moci, študujte náboženstvo – čiže vieru v jej čistej podobe :-). Tak som sa rozhodol pre religionistiku.

Ako si si vybral univerzitu?

Hlásil som sa do Bratislavy, Prahy a Brna. Skúšky som zložil všade úspešne, a aj som sa docela dobre umiestnil. Najhoršie som sa ale umiestnil v Bratislave, a tak som skonštatoval, že to bude asi najväčšia výzva, a tak som si vybral Bratislavu. Pri spätnom hodnotení musím uznať, že už som v živote urobil aj lepšie analýzy.

Čo boli pozitíva a negatíva tvojho vysokoškolského štúdia?

Negatívum v Bratislave bolo asi to, že prejsť bolo strašne ľahké, a hoci neraz bola úroveň aj hodnota hodín pomerne vysoká, prevažne preto, že všetci učitelia mali za sebou reálne terénne výskumy a skúsenosti z prvej ruky z oblastí, o ktorých učili. Avšak mnohé hodiny boli robené na štandard toho najslabšieho v skupine, niektoré boli vyslovene nepripravené a na učiteľovi bolo jasne vidieť, že by radšej robil niečo iné – často bolo oveľa zaujímavejšie a náučnejšie posedenie s profesorom v krčme po kurze: vtedy sa nedržali osnov, ale hovorili zo skúsenosti. V zásade neexistujúca motivácia študentov. O zlej ponuke v knižniciach na našich školách asi netreba hovoriť. Pozitívom rozhodne bolo veľmi veľa voľného času. Človek mal čas na svoje vlastné projekty. Keď som odišiel študovať do Anglicka, bolo to presne naopak – takmer žiaden voľný čas, ohromné množstvo učenia, nesmierne zaujímavé hodiny, tutoriály 1 na 1 s učiteľmi, ktorí písali knihy, z ktorých ostatní píšu skriptá, v knižniciach bolo všetko, čo som potreboval, a čo nebolo, to mi objednali, a v neposlednej rade doživotná podpora Oxford Career Centra, a prístup k ich medzinárodnej databáze alumni a mentorov.

Čomu sa momentálne venuješ?

To sa trošku komplikovanejšie vysvetľuje. V súčasnosti študujem svoj vlastný študijný program (som v piatej osmine), ktorý pozostáva v získavaní skúseností v rôznych výskumných organizáciách, think-tankoch, štátnych aj neštátnych inštitúciách, alebo úplne neinštitucionalizovaným spôsobom na vlastnú päsť. Miesta, kde sa učím, nie sú vyberané na základe zárobku, prestíže, príjemnosti, turistického potenciálu, ani možnosti budovať kariéru, ale možnosti sa čo najviac naučiť. A keď sa naučím, idem o dům dál, nestrácam čas. A samozrejme záleží aj od dostupnosti – ono keď s vami niekto nechce pracovať, alebo vás niekam nepustia, tak sa to nedá (akurát včera mi nedali povolenie pre vstup na ľadovec Siačen), že áno. Ale zatiaľ to ide veľmi dobre, moja výuka ma už zahnala do Londýna, Bratislavy, Bruselu, Moskvy, Odessy, Karáčí, Dubaja a v súčasnosti do Dillí, kde spolupracujem s niekoľkými bezpečnostnými a indickými armádnymi think-tankm.i a príležitostne aj s našou ambasádou. Popritom sa venujem výskumu dohodnutých sobášov a subkasty Dálitov v mestskom prostredí. Do konca programu ma čaká ešte pravdepodobne práca v utečeneckom tábore a na klinike v Rwande a analýza dopadu nového zákona legalizujúceho občianske domobrany na boj civilistov z nereformovaných mormonských kolónií v oblasti Juarez s narkomafiami v Mexiku. A má to na konci tú výhodu, že toto vzdelanie sa na rozdiel od iného ráta ako prax. Ideálny vzdelávací proces.

Čo by si robil na strednej škole inak, ak by si bol stredoškolákom ešte raz?

Dával by som viac pozor 🙂 Ony študijné návyky ostávajú, aj keď človek školu opustí, vybudovať si ich už na strednej školy je veľká devíza – zvlášť ak uvažujete o zahraničnej univerzite, kde sa očakáva oveľa viac samostatnosti – k dispozícii nie sú žiadne skriptá, ktoré sa stačí nabifliť na skúšku. A dávať pozor na hodinách jazyka je tiež výhoda – ja som tak prišiel o francúzsky jazyk, 4 hodiny do týždňa počas štyroch rokov, a ledva si viem vypýtať čaj, či prečítať oznam. Ale čo je hádam ešte dôležitejšie sú extrakurikulárne aktivity – vybral by som si niečo, na čo by som sa špecializoval – pravdepodobne nejaký bojový šport, alebo dejepisnú olympiádu, niečo na ten spôsob. Voľný čas na strednej škole je neraz vyslovene vyplytvaný, pritom sa dá ohromne zužitkovať, a stačí málo – vôbec to nemusí byť otrava, obľúbená činnosť sa totiž dá preniesť aj do prakticky zužitkovateľnej roviny – jeden príklad za všetky: milovníci počítačových hier sa napr. môžu naučiť niečo o programovaní či dizajne, alebo trebárs o tom ako sa konštruujú príbehy hier ktoré hrajú, aké sú pre ne originálne inšpirácie v realite, niečo o teórii informácií…, čiže o svojej obľúbenej téme, ale pôjdu viac do hĺbky, neostanú na rovine obyčajného konzumenta, a to čo sa naučia im potom spravidla veľmi pomôže neskôr.

Späť na príbehy