Keď miluješ jazyky, nie je čo riešiť

Keď miluješ jazyky, nie je čo riešiť

Paulína (1988) vyštudovala odbor Modern and Medieval Languages na Cambridgei, so špecializáciou ruština a holandčina. Pokračovala magisterským štúdiom slovanských jazykov a literatúr na University of Toronto v Kanade. Momentálne žije vo Švédsku a pracuje na ďalšom magisterskom titule, tentoraz v oblasti rodových štúdií.

Kam si chodila na strednú školu?

Najprv na Gymnázium Metodova v Bratislave, a potom som sa dala na program IB na Gymnáziu Jura Hronca.

Aké predmety ťa bavili na strednej?

Rozhodne najviac jazyky. Neviem, či to náhodou nebolo z lenivosti, lebo mi išli ľahko a nebolo sa na ne treba bifľovať fakty. Ale jazyky ma skutočne veľmi bavili, vždy som sa prihlásila aj na nejaké extra nepovinné predmety, ak bola možnosť. Navyše na IB sme mali väčšiu voľnosť vo výbere predmetov, tak som si navyberala všetky jazyky: angličtinu, nemčinu a francúzštinu. V poslednom ročníku sa našťastie objavila aj možnosť dať si ruštinu, z ktorej som potrebovala maturitu kvôli prihláške na univerzitu, tak som si ňou nahradila francúzštinu.

Zaujímavé je, že som spočiatku (na Metodke) nemala veľmi v láske slovenčinu/literatúru. Na IB som však úplne zmenila názor, lebo vyučovanie literatúry tam bolo super: žiadne memorovanie, ale „close reading“ preberaných diel, analýzy, diskusie, priestor pre tvorivosť, písanie esejí a rozborov. Toto bolo veľmi dôležité, lebo potom na vysokej sa ukázalo, že štúdium „jazykov“ je z väčšej časti vlastne takéto štúdium literatúry.

Čomu si sa venovala popri škole?

Jazykom som sa venovala aj mimo školy. Napríklad s ruštinou som ani nemala na výber, lebo oficiálne som ju mala až v poslednom ročníku – dovtedy som sa jej musela venovať vo svojom voľnom čase: aj na kurzoch, aj ako samouk. Ale mňa to skutočne bavilo. Okrem ruštiny som chodila aj na iné jazykové kurzy. Asi ste si všimli, že ja som sa tých jazykov učila strašne veľa. Ale nemyslite si, prosím, že to aj vy musíte tak robiť! Úplne vám stačia nejaké dva, kvalita je dôležitejšia než kvantita.

Veľmi aktívne som sa venovala (a aj sa dodnes venujem) esperantu. To je síce tiež jazyk, ale pre mňa bolo prínosom skôr to, že som sa začala angažovať v esperantskom hnutí a že som si vďaka tomu vyskúšala organizovať rôzne podujatia (kongresy, festivaly) či byť členkou predsedníctva celoslovenských i celosvetových mládežníckych organizácií, a nepriamo sa zapájať aj do neesperantských organizácií, ako napríklad Európske fórum mládeže.

Okrem toho som už od malička chodila na recitačné súťaže a na dramatický krúžok, to bola taká moja druhá najväčšia vášeň popri jazykoch.

Prečo si sa rozhodla pre štúdium jazykov na vysokej škole?

Myslím, že som dosť dlho nevedela, čo študovať – teraz, keď sa na to pozerám spätne, to vôbec nechápem, lebo je úplne jasné, že mi boli súdené jazyky! Mala som totiž rada aj jazyky samy o sebe (gramatiku, lingvistiku, ľahko sa mi učili), aj cestovanie, iné kultúry, komunikáciu s ľuďmi, literatúru – čiže všetko spojené s jazykmi. V nejakom momente mi to došlo. S ruštinou to bolo úplne jasné, mala som pre ňu obrovskú vášeň, a ten druhý jazyk sa nejako náhodne vykryštalizoval, jednoducho ma zrazu chytilo, že sa chcem venovať holandčine. Inak, od skončenia školy som ju vôbec nepoužívala, ale myslím, že to aj tak neľutujem.

Ako si si vybrala univerzitu?

Z IB sa zvykne veľa ľudí hlásiť do zahraničia, tak som to skúsila aj ja. Nemala som veľký výber, lebo moja neobvyklá kombinácia ruština a holandčina existovala len na Cambridgei a na UCL. Vlastne som sa hlásila len na tieto dve školy. Môj plán B bol tuším vtedy ostať na Slovensku a venovať sa niečomu divadelnému, ale na Cambridge ma vzali skôr, než som stihla niekam inam posielať prihlášky, tak bolo rozhodnuté.

Ak mám povedať celú story, tak pôvodne bolo mojím snom ísť na univerzitu do Ruska, ale moji rodičia boli proti. Tento program na Cambridgei bol vlastne pre mňa tak trochu spôsobom, ako si tento sen okľukou splniť, keďže jeho súčasťou bol Year Abroad – rok v zahraničí. Štúdium trvá celkovo štyri roky, a tretí z nich študent trávi v krajine, ktorej jazyk sa učí. Môže tam pracovať alebo študovať, v ľubovoľnej oblasti. Ja som žila v dvoch rôznych ruských mestách a študovala som tam na divadelných akadémiách, čiže som si splnila nie len ten svoj ruský sen, ale aj ten divadelný.

Na magisterské štúdium som si dávala dve prihlášky: do Toronta a na Oxford. Vzali ma na obe, a Toronto som si vybrala, lebo ma lákala nová krajina a iný školský systém (Oxford a Cambridge sú si príliš podobné), a v neposlednom rade rozhodlo aj to, že v Toronte mi ponúkli super štipendium. Určite toto rozhodnutie neľutujem.

Čo boli pozitíva a negatíva tvojho vysokoškolského štúdia?

Pozitívna bola, samozrejme, možnosť žiť v zahraničí a veľmi vysoká úroveň vzdelávania.

Na Cambridgei bolo negatívom určite množstvo stresu a obrovský tlak. Viem, že mnohí si myslia, že to tak predsa má byť, že sa s tým na top univerzite musí rátať, ba dokonca to istým spôsobom považujú za „cool“. Aj ja som to tak kedysi brala, ale teraz tomu už rozumiem lepšie a som presvedčená, že takáto atmosféra, v ktorej sa ohľad berie len na študijné úspechy, na úkor psychického zdravia, je veľmi škodlivá. Bodaj by som si to bola uvedomila skôr.

Ďalším negatívom, ktoré som si uvedomila viac-menej až po skončení školy pri hľadaní práce, je, že moje štúdium ma pripravovalo na akademickú kariéru a dalo mi len málo praktických zručností. Super výnimkou boli hodiny prekladu na Cambridgei a pedagogiky v Toronte. V Toronte to vlastne bolo celkom fajn s tou praktickou stránkou, keďže som už bola graduate student a musela som tým pádom aj učiť, aj robiť výskumnú asistentku. Navyše tam bol k dispozícii program Graduate Professional Skills, ktorý pozostával z rôznych nepovinných workshopov.

Keď porovnávam Cambridge a Toronto, je zaujímavé, že majú úplne odlišný prístup k tomu, či sa má študent snažiť užšie zamerať alebo, naopak, mať široký záber. Na Cambridgei si skoro každý po prvých dvoch rokoch už vybral, na ktorý zo svojich dvoch jazykov sa chce zamerať, a dával si jednoducho predmety z jeho literatúry. A ja som sa práve snažila vyberať si vždy predmety čo najvzdialenejšie od mojej oficiálnej špecializácie – požičiavala som si predmety z nemčiny, ukrajinčiny, lingvistiky, comparative film… Lenže často mi to buď oficiálne nedovolil cambridgeský systém, alebo sa ma aspoň učitelia snažili odhovoriť. No keď som prišla do Kanady, ukázalo sa, že tam práve takýchto všestranne zameraných ľudí hľadajú. Nabádali nás tam vyskúšať z každého rožku trošku. Pre mňa to bolo veľmi pozitívne, ale nemusí to tak byť pre každého: Napríklad aj keď niekto už vedel, čomu sa chce venovať, bol nútený si skúsiť aj predmety, ktoré ho nezaujímali.

Čomu sa momentálne venuješ?

Momentálne žijem vo Švédsku a opäť študujem. Zmenila som smer a robím si teraz druhého magistra v odbore rodové štúdiá vo švédskom Linköpingu. Program sa volá Intersectionality and Change a som strašne rada, že som sa dala na túto dráhu, cítim sa tam ako ryba vo vode. Popri štúdiu sa rôznymi spôsobmi snažím byť aktivistka v oblastiach feminizmu, LGBT a antirasizmu.

Vo svojom pôvodnom odbore (t.j. jazyky) som vlastne pracovala len trochu – trochu som učila a trochu prekladala. Hlavne to učenie ma bavilo.

Čo by si robila na strednej škole inak, ak by si bola stredoškoláčkou ešte raz?

Neviem… asi všetko bolo tak, ako má byť. Chcela som sem napísať, že sú dôležitejšie veci ako škola a známky, že si treba hlavne užívať, ale tým som sa vlastne na strednej riadila. Takže by som nemenila nič. Mám veľmi dobré spomienky na IB. Možno by som sa ešte menej stresovala a ešte menej poslúchala.

Späť na príbehy