Lekárka…nie! Vynájsť liek na rakovinu…áno!

Lekárka…nie! Vynájsť liek na rakovinu…áno!

Kristína (1995) si na letných programoch v Spojených štátoch a v Južnej Afrike uvedomila, že jej najväčším koníčkom je veda a rozhodla sa jej naplno venovať. Ešte počas strednej školy v univerzitnom laboratóriu v Košiciach začala skúmať cholesterol, ktorý ju priviedol k novej metóde liečby rakoviny. Obrovský potenciál svojej práce prezentovala aj odbornej porote v Los Angeles, a za veľkú mláku nedávno zamierila znova – nadobúdať nové skúsenosti v laboratóriu na MIT, kde jej ponúkli miesto stážistky. Pre Kristínu to však nebolo prvýkrát, kedy sa dostala k možnosti pracovať vo svetovom laboratóriu. Pár dní pred deadlinom pozbierala posledné kúsky odvahy a podala si prihlášku na univerzitu do zahraničia. A dopadlo to viac než úspešne – medzičasom sa totiž usídlila na King’s College v Londýne, ktorá jej udelila prospechové štipendium Desmonda Tutu. Popri bakalárskom štúdiu biomedicínskych vied sa Kristína snaží s výskumom prostriedkov na liečbu rakoviny pokračovať a preraziť vo svete vedy. Okrem toho rada trénuje svoju vytrvalosť pri behaní či plávaní, no neodmietne ani pozvanie na pohár vína so svojimi priateľmi, či už doma, alebo v Londýne.

Kam si chodila na strednú školu?

Osem rokov na naše lokálne Gymnázium v Krompachoch, ktoré bolo od môjho domu vzdialené desať minút voľnej chôdze. Vstávať o 7:45 a s prehľadom stihnúť prvú vyučovaciu hodinu teda nikdy nebol problém

Aké predmety ťa bavili na strednej?

Prvé štyri roky (teda ešte vo veku základoškoláčky) som bola nadšená pre geografiu – hoci som nikdy nezaznamenala žiaden prevratný úspech v olympiáde, vedela som sa skutočne nadchnúť pre listovanie v atlase a predstavovala som si, aké to musí byť pre miestnych obyvateľov Guiney oberať kakaové bôby. Nevedela som pochopiť, ako je možné, že mojich spolužiakov nezaujíma, aké je hlavné mesto Paraguaja… Po čase som si ale uvedomila, že nechcem po zvyšok života len kresliť mapy a s tým moja vášeň vyprchala – chytro som sa ale zapálila pre nový predmet, ktorým bola fyzika. Zúčastnila som sa niekoľkých letných škôl, ale problém nastal aj tu. Hoci ma o fyzikálnych témach bavilo počúvať aj celé večery, nikdy som ju nechcela skutočne robiť. Bola pre mňa viac menej ako napínavá rozprávková kniha, čo s nadšením čítate dieťaťu, ktoré so zatajeným dychom počúva. Ale ani to však neznamená, že sa z toho dieťaťa neskôr stane rozprávkar. Na nasledovnom letnom programe v Amerike som si uvedomila, že práve jeho náplň sa mi páči viac ako všetko ostatné doteraz – bola to práve biológia. Učili sme sa tam o imunitnom systéme, vírusoch, baktériách, zdravom ľudskom tele, ale aj o najväčších pandémiách, ktoré otriasli svetom. Rastlinky síce nikdy neboli moja šálka kávy, ale napriek tomu som bola presvedčená, že biológia (spolu s chémiou) boli ako maturitné predmety správny výber.

Čomu si sa venovala popri škole?

Sprvu všetkému, a vôbec to neľutujem. Bez toho by som totiž nikdy nebola prišla na to, čo ma skutočne baví. Najprv Pytagoriáde, potom písaniu do novín, astronómii, dokonca som moderovala školský karneval. Hoci väčšina týchto skúsenosti bola mimo oblasti môjho súčasného smerovania, dovolili mi poznať, čo chcem skutočne robiť. Sťažovanie sa typu: “Radšej som mala ísť do televíznych novín” u mňa nepočuť, lebo aj to som si vyskúšala a nebolo to to pravé orechové. Vždy som bola impulzívna a nebála som sa získavať nové skúsenosti. Jedného dňa mi len tak z ničoho nič napadlo napísať niekomu neznámemu na neďalekú univerzitu v Košiciach, že by som im chcela pomôcť v labáku a popri tom sa niečo naučiť. Odpovedali pozitívne a z nevinnej spolupráce po niekoľkých mesiacoch v “rakovinovom labáku” vznikol úspešný projekt a návrh novej metódy liečby, ktorý som šla ešte ako stredoškolák prezentovať do Los Angeles. Popri tom som si skutočne uvedomila, že som dobrá práve vo vedeckom bádaní a rozhodla som sa mu naplno venovať. A že ma to baví, to je nepochybne pravda.

Prečo si sa rozhodla pre oblasť štúdia počas strednej školy alebo na vysokej?

Fascinuje ma môj odbor. Existujú miliardy spôsobov, ako sa môže ľudské telo pokaziť a nefungovať, ale iba jeden jediný, ako človek funguje správne. Podľa mňa je vzrušujúce poznávať, čo presne v tak komplexnom organizme nefunguje a ako sa to dá opraviť. Keď som sa zamýšľala o tom, čo chcem v budúcnosti študovať, bolo to však komplikovanejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Maturitné predmety ako biológia a chémia spojené so záujmom o ľudské telo síce jednoznačne predurčovali medicínu, ale malinký výkričník v mojej hlave mi stále pripomínal, že nemocnica nie je úplne to miesto, kde si chcem predstavovať svoju budúcnosť. Naopak, nikdy som nechcela liečiť podľa metód, na ktoré prišiel niekto iný, ale chcela som byť práve tá, ktorá na tie metódy liečby príde. A podľa toho som si vybrala Biomedical Science. Lebo všetky tri slová, “bio”, “medical” aj “science” zneli ako perfektná zmes toho, čo chcem v budúcnosti robiť. A nemýlila som sa.

Ako si si vybrala univerzitu?

Keďže som najprv uvažovala nad medicínou, chcela som ostať v Československu – máme tu výborné univerzity, ktoré práve v medicínskom odvetví silne konkurujú tým zahraničným. Nebol teda dôvod zamýšľať sa nad ďalekým zahraničím, stačilo zaťať zuby, zvládnuť prijímačky a vymeniť eurá za pár českých kaček. Ako však moja nespokojnosť s výberom budúceho povolania, lekárky, narastala, tým viac mi bolo jasné, že sa musím poobzerať aj niekde inde. V Čechách a ani na Slovensku som nenašla nič podobné môjmu kurzu snov, ale celkom ma zaujala ponuka anglických univerzít. Práve na ich stránkach ma oslovil názov biomedu, a rozhodla som sa to vyskúšať. Asi za mesiac (čo je v skutočnosti veľmi krátky čas) som napísala svoju motivačnú esej a skúsila šťastie. Podala som si jednu pomerne lacnú prihlášku do Británie na 5 kurzov biomedicínskych vied, 3 z toho v Londýne. Dopadlo to viac než úspešne – medzičasom som sa totiž usídlila na King’s College v Londýne, kde sa popri štúdiu biomedicíny snažím využívať univerzitné možnosti a s výskumom prostriedkov na liečbu rakoviny pokračovať.

Čo boli pozitíva a negatíva tvojho vysokoškolského štúdia?

Len nedávno som ukončila prvý ročník, a je asi príliš skoro na hodnotenie. Veľmi sa mi však páči štruktúra učiva a rôznorodosť predmetov. V prvom ročníku som nahliadla do všetkého, na čo si môže bežný medik pomyslieť – od neuroscience cez farmakológiu až po anatómiu. Takisto sa mi pozdáva možnosť vybrať si všetky predmety do nasledovných ročníkov. Ani jeden totiž nemáme povinný, stačí namiešať si vlastnú zmes a dosiahnuť istý počet kreditov. Najprv som sa síce bála, že si nebudem z ponuky vedieť správne vybrať, ale počas skúškového som rýchlo prišla na to, ktoré predmety sa učím s nenávisťou a ktoré s trošku menšou (:D). Ako najväčšie negatívum štúdia považujem prehnanú individualitu. V ročníku je nás niekoľko stoviek a hoci sme rozdelení na menšie skupinky, učitelia a tútori nemajú toľko času venovať sa nám osobne, jednému po druhom. Väčšinou teda ide o samoštúdium, čo je oproti strednej škole parametrálny rozdiel.

Čomu sa momentálne venuješ?

Na vysokú školu som šla najmä s cieľom pokračovať vo svojom začatom rakovinovom výskume. Klamala by som ale, keby som tvrdila, že tomu tak je. Hoci na bonusové experimentovanie v školskom labáku počas roka neostáva veľa času, na jar som na začala pripravovať na svoju prvú letnú stáž za veľkou mlákou. Túžila som využiť leto produktívne a ostať zahryznutá do vedy a naučiť sa niečo nové. Dostala som ponuku pracovať na MIT, a tak som hneď po skúškovom dva mesiace strávila v Bostone. Mojim cieľom na budúci rok je osloviť nejakého neznámeho londýnskeho výskumníka a pomáhať mu s projektom. Ale práca bokom – mimo nej celkom slušne športujem. Chcem sa vrátiť k tenisu, ktorý som zvykla aktívne hrávať ešte na strednej, možno by som skúsila opäť precvičovať aerobik. Okrem toho počas školského roku behám, ale na maratón to ešte niekoľko rokov nevyzerá. Na to by som musela pritvrdiť v tréningu a naučiť sa trošku skôr vstávať… ?

Čo by si robila na strednej škole inak, ak by si bola stredoškoláčkou ešte raz?

Budem znieť hlúpo, ak poviem, že nič? Snažím sa zrekapitulovať si tie roky, ale nič výslovne neľutujem. Aspoň nie po akademickej stránke. Keďže sa mi podarilo celý život preplávať v jednotkách, asi by bolo zvláštne povedať, že som sa mala viac učiť. Je mi však celkom ľúto, že som pomimo školy nečítala viac kníh alebo trebárs nehrala na hudobný nástroj. Myslím ale, že som svoj voľný čas využívala dosť produktívne na to, aby som si dnes nič nevyčítala. Dostala som príležitosti byť aktívna a vyskúšať si nové veci. To je podľa mňa to najdôležitejšie pre stredoškoláka – neváhať a prihlásiť sa na všetko možné, na čo sa dá. Campy, štipendiá, dobrovoľníctvo, projekty, na čo si len človek zmyslí. Mnohokrát to síce nevyjde, ale ak to niekedy vyjde, stojí to naozaj za to

Späť na príbehy