Od počítačovej hry ku skutočným projektom

Od počítačovej hry ku skutočným projektom

Katarína (1994) vyštudovala bakalársky stupeň architektúry na Univerzite v Liverpoole. Vďaka výmennému programu Erasmus strávila z toho jeden semester na Univerzite v Rakúskom Grazi. Cez letné prázdniny stážovala v architektonických ateliéroch doma na Slovensku ako aj v Británii. Keďže verí, že architektúra sa najlepšie učí skúsenosťami, vydala sa pred magisterským štúdiom do Švajčiarskeho Zürichu, mesta neobmedzených stavebných možností, kde momentálne stážuje a využíva doteraz naučené poznatky v praxi.

Kam si chodila na strednú školu?

8-ročné gymnázium v Novákoch

Aké predmety ťa bavili na strednej?

Dá sa povedať, že som sa zaujímala o všetko, ale najviac mi učarila matematika a fyzika spolu s cudzími jazykmi a literatúrou.

Čomu si sa venovala popri škole?

Zapájala som sa takmer do všetkých súťaží, ktoré naše gymnázium organizovalo. Išlo hlavne o olympiády, SOČ-ky a výtvarné súťaže na rôzne témy. Taktiež som spolupracovala na troch medzinárodných projektoch Sokrates a Mládež v akcií, vďaka ktorým som mohla vycestovať na výmenné pobyty do Rumunska a Česka.   V umeleckej škole som hrala na klavíri a navštevovala výtvarný kurz. V predposlednom ročníku som ako viceprezidentka pomáhala riadiť študentskú firmu v rámci projektu aplikovanej ekonómie. Vždy keď sa naskytla voľná chvíľa, vyplnila som ju kreslením, skicovaním, či inou kreatívnou činnosťou, alebo som siahla po zaujímavej knihe. Čítala som najmä veľa odbornej literatúry a anglickej beletrie.

Prečo si sa rozhodla pre architektúru na vysokej?

Myslím že už od detstva mi bolo predurčené vydať sa umeleckým smerom. Doma často spomínajú, že som držala v rukách farbičky a nožnice častejšie než čokoľvek iné.  Niektoré menej odolné kusy nábytku v našom dome si dodnes pamätajú moje umelecké vyčíňanie. S architektúrou som sa bližšie zoznámila keď som mala jedenásť. Rovnako ako moji rovesníci vyrastajúci v novej dobe počítačov som sa dostala k hre „The Sims“, kde som mohla stavať domy podľa svojich predstáv a následne ich zariaďovať. Inšpirovaná mne touto dovtedy neznámou disciplínou som začala o architektúre čítať a bližšie zisťovať, čo to znamená byť architektom. Nadchla ma natoľko, že nad akýmkoľvek iným smerovaním som ďalej už nepremýšľala. Videla som v nej prepojenie umenia, logického myslenia, matematiky a služby pre ľudí. Začala som si viac všímať budovy okolo seba, ich prvky a rozmýšľať nad tým, ako sa v nich cítim a prečo. Myslím, že som mala veľké šťastie že som už v tak pomerne mladom veku zistila čo ma baví a mohla svoj potenciál naplno rozvíjať.

Ako si si vybrala univerzitu?

Aj keď som sa hlásila na univerzity do Veľkej Británie, kvôli finančným nákladom mi to v tom čase prišlo nerealistické a tak som si podala prihlášky na univerzity do Prahy a Brna. Svojpomocne som sa učila deskriptívnu geometriu a dejiny umenia potrebné na prijímacie skúšky a popritom som si vypracovávala motivačný list a portfólio vyžadované od Britských univerzít- čo keby náhodou? Na obe České školy ma vzali a dokonca som bola aj zapísaná ako študentka ČVUT v Prahe. Medzičasom sa mi však štúdium v Británii s veľkou podporou okolia stalo realistické a ja som neváhala chytiť sa možnosti a nastúpiť do prvého ročníka na najstaršej Britskej akreditovanej škole architektúry – na University of Liverpool.

Čo boli pozitíva a negatíva tvojho vysokoškolského štúdia?

Pri  štúdiu architektúry je najdôležitejšia jeho praktická stránka a to mi moja univerzita ponúkala. Na rozdiel od Slovenských a Českých škôl, architektúra je ponímaná viac umelecky a študent nie je zahataný kopou predmetov, ktoré viac-menej ani nepotrebuje. Pre každý semester sme mali 3 predmety, dva (technický a humanitný) vyučované formou prednášok a štúdio, kde sa rieši konkrétny design budovy. Vždy sa jednalo o jeden projekt pre semester a práve tento predmet zaberal všetok náš čas. Bol vyučovaný formou tutoriálov, teda individuálnych, alebo skupinových stretnutí s architektmi, ktorý nám pomáhali a radili v ďalšom napredovaní. Súčasťou školy bolo štúdio, kde sme mohli spoločne pracovať, konzultovať svoje problémy so spolužiakmi a taktiež to bolo miesto nášho sociálneho vyžitia, keďže na iné aktivity nám popri zadaniach moc času nezostávalo. Rovnako ako do štúdia, tak aj do perfektne vybavenej knižnice sme mali 24-hodinový prístup. Čo však hodnotím ako najväčšie pozitívum je ročná prax v architektonickom ateliéri, ktorá je povinná pred nástupom na magisterské štúdium. Ateliér si vyberáte samy, ale ak máte dobré portfólio, otvára sa vám celý svet možností.

Treba však myslieť na to, že štúdium architektúry je časovo a finančne náročné a žiaľ univerzita študentom v tomto smere neprispieva.  Materiály na stavbu modelov, papiere a tlačenie prezentácií sú nákladné, a často sa treba uskromniť, aby ste si mohli dovoliť odovzdať svoju semestrálnu prácu.

Čomu sa momentálne venuješ?

Momentálne stážujem vo Švajčiarsku, kde pracujem v týme osemnástich architektov a moje úlohy tam sú rôzne. Konkrétne som zahrnutá v dvoch projektoch, realizačnej štúdie obytného sídliska, kde spolu s ďalšou architektkou vypracovávame 5 možných variant vhodných pre danú lokalitu a na projekte haly zastrešujúcej historickú lokomotívu. Som priamo zahrnutá v designe, zúčastňujem sa stretnutí s klientmi a projektovým týmom, zhotovujem kresby a  modely, poprípade pripravujem prezentačné materiály.

Čo by si robila na strednej škole inak, ak by si bola stredoškoláčkou ešte raz?

V prvom rade by som sa viac nesťažovala koľko veľa povinností mám a zobrala by som si na plecia ďalšie. Až postupom času som sa naučila aký dôležitý je „time management“  a ešte stále sa často krát čudujem aké neuveriteľné množstvo vecí dokážeme spraviť, keď si ich správne rozvrhneme a určíme priority.

Myslím, že by som začala taktiež viac športovať a vážiť si svoje zdravie. Časté dlhé noci strávené nad rysovacou doskou a stresové situácie pred deadlinom si vyžadujú chladnú hlavu a veľa energie.  Preto ak chceme byť skutočne produktívny, treba myslieť hlavne na seba.

No a v neposlednom rade by som si ešte viac prehĺbila štúdium jazykov. Nielen na hovorovej, ale skôr profesionálnej úrovni. Okrem nemčiny a angličtiny by som siahla ešte po dvoch ďalších, pravdepodobne francúzštine a taliančine, možno španielčine. Dvere do sveta sú nám dnes dokorán otvorené, a ak chceme naplno využiť jeho možnosti, musíme sa mu prispôsobiť.

Aktuálne k: 20.09.2015

Späť na príbehy