Cez písanie textov zistil, že zverejňovanie informácii môže viesť k riešeniam problémov alebo k pomoci druhým

Cez písanie textov zistil, že zverejňovanie informácii môže viesť k riešeniam problémov alebo k pomoci druhým

Ján(1988) je v súčasnosti poradcom pre médiá a komunikáciu verejnej ochrankyne práv Jany Dubovcovej. Vyštudoval na Katedre žurnalistiky a Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov Univerzity Komenského. Časť štúdia absolvoval na holandskej University of Groningen. Päť rokov strávil v denníku SME na domácom spravodajstve, kde sa venoval školstvu, médiám a menšinám. Rok viedol vo vydavateľstve Ringier redakčný tím denníka Nový Čas. Za novinárske texty získal nominácie aj ocenenie na Novinárskej cene. Za pozitívne ovplyvňovanie kvality vysokých škôl cez písanie ho ocenil aj minister školstva Eugen Jurzyca. Následne pracoval ako média koordinátor medzinárodného akademického projektu EUVOX zameraného na voľby do Európskeho parlamentu. Je alumni amerického programu International Visitor Leadership Program. Jeho životom sa dobrovoľníctvo tiahne už dlhšie, najskôr cez projekty Youth in Action, v súčasnosti pomáha Organizácii muskulárnych dystrofikov.

Kam si chodil na strednú školu?

Na Gymnázium v Považskej Bystrici, kde som navštevoval 8-ročné štúdium so zameraním na cudzie jazyky. V treťom ročníku som odišiel na strednú školu Ungdomshøjskolen ved Ribe v Dánsku. Vrátil som sa do štvrtého ročníka spraviť si maturitu späť na Slovensko.

Aké predmety ťa bavili na strednej?

Všetky humanitne orientované. História ma vždy fascinovala, preto som si okrem bežného dejepisu zapísal ďalšie hodiny rozšíreného vyučovania o dejepisné semináre. Z náuky o spoločnosti som mal rád filozofiu, právnu a ľudskoprávnu časť, už menej ekonómiu. Dejiny umenia boli zase nadstavbou k histórii, pretože ju reflektujú z iného uhla. K umeniu som mal blízko, pretože som od malička kreslil a maľoval. Bavila ma aj angličtina a nemčina.

Čomu si sa venoval popri škole?

Trinásť rokov som chodil do Základnej umeleckej školy Imra Weinera Kráľa. Štyri roky som písal do stredoškolského časopisu Rozhľad a bol tiež jeho šéfredaktorom. Za to obdobie sa nám podarilo z Rozhľadu urobiť najúspešnejší stredoškolský časopis, ktorý od mojich čias uspieva na všetkých stredoškolských novinárskych súťažiach takmer vždy na prvom mieste. Už dvakrát získal najvyššie ocenenie Zlaté Štúrovo pero, čo je top cena za dlhodobo najlepší stredoškolský časopis na Slovensku. Tak som sa dostal aj k externému písaniu do regionálnych novín.

Prečo si sa rozhodol pre novinárčinu na vysokej škole?

Rozmýšľal som nad architektúrou alebo novinárčinou. Tým, že moje gymnázium ponúkalo od tretieho ročníka profilovať sa na základe výberu len niekoľkých predmetov, ktoré sme v štvrtom ročníku študovali, musel som si vybrať medzi týmito dvoma smermi a zapísať si buď matematiku a fyziku alebo dejepis a náuku o spoločnosti. Veľmi skoro som cez písanie textov zistil, že zverejňovanie informácii môže viesť k riešeniam problémov alebo k pomoci druhým. Táto cesta ma vtedy oslovila viac a zostalo to tak doteraz. Architektúru a interiérový dizajn som si uchoval ako hobby.

Ako si si vybral univerzitu?

Chcel som kvalitné vzdelanie, preto som sa snažil získať odporúčania od starších kamarátov a známych. Univerzita Komenského je na Slovensku najlepšie hodnotenou univerzitou, hoci zaostáva za zahraničím. Vtedy som si myslel, že študovať žurnalistiku v zahraničí nie je dobrý nápad, lebo novinárčina je o dokonalom narábaní so štylistikou a slovnou zásobou, čo som v prípade štúdia v angličtine vyhodnotil ako prekážku. Na katedre žurnalistiky pôsobilo viacero zaujímavých ľudí ako režisér Marko Škop alebo externe aj Zuzana Wienk. Nadobudol som pocit, že štúdium bude fajn. Títo ľudia však rýchlo z katedry poodchádzali a nezostal tam nikto, od koho by som sa mohol niečo z praxe naučiť. Bol to stratený čas, navyše vo veľmi zlej atmosfére, preto som po bakalárovi odišiel. Katedra počas môjho štúdia dočasne prišla aj o akreditáciu a ohrozila študentov na magisterskom štúdiu. Vďaka tomu viacerí o rok starší študenti odišli na iné školy, a tak som sa dozvedel o Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK. Poctivo som si naštudoval podmienky na fakulte aj ústave. Páčilo sa mi, že na škole je veľa zahraničných študentov, tiež učiteľov, a že štúdium je v angličtine. Ako novinár som bol v politike už doma, preto som sa rozhodol pre štúdium európskych štúdií.

Čo boli pozitíva a negatíva tvojho vysokoškolského štúdia?

Pozitívom bolo, že som mal veľmi veľa voľného času. Ten som využil už od začiatku štúdia, keď som sa prihlásil na Kurz investigatívnej žurnalistiky, ktorý organizovala Aliancia Fair-Play. Hneď po ňom som sa dostal na stáž do denníka SME, kde si ma už nechali. Vďaka tomu som naozaj vyštudoval žurnalistiku a naučil sa to, čo mi mala poskytnúť škola, ale neposkytla. Negatívny som bol vždy ja, keď som musel tráviť čas na Katedre žurnalistiky.

O 180 stupňov sa otočilo moje štúdium na ústave, kde odrazu pôsobili najlepší odborníci v odbore ako Jozef Bátora, Andrej Findor, profesorka Silvia Miháliková, Oľga Gyárfášová a ďalší. Odrazu bolo treba každý deň čítať veľa článkov, písať k ním vlastné komentáre, pripravovať si prezentácie, priebežne písať testy, aktivizoval som sa v mimoškolskej činnosti a podobne. Tento nepomer kvality spôsobil, že som sa úspešne uchádzal o štipendium cez Národný štipendijný program a vyskúšal si štúdium v Holandsku.

Čomu sa momentálne venuješ?

Snažím sa rozložiť svoj čas medzi prácu, dobrovoľníctvo, športové aktivity a voľný čas s rodinou, priateľmi. Aj po skončení štúdia spolu-spravujem na ústave projekt EuroCINE, čo sú tematické večery spojené s premietaním filmu a diskusiou s pozvanými hosťami. V práci sa snažím, aby sa čo najviac ľudí dozvedelo o verejnom ochrancovi práv, jeho pôsobnosti a mohlo si tak uplatňovať ochranu svojich základných práv a slobôd. Hoci ombudsmana máme už 13 rokov, dlhé obdobie o ňom nikto nevedel. Mojou komunikačnou výzvou je to zmeniť. Potom, ako som vďaka Leafu prišiel na Bratislavskú vysokú školu liberálnych štúdií (BISLA) ako dobrovoľník pomôcť menej známej škole zlepšiť komunikáciu, zistil som, že trochu pomoci v oblasti komunikácie viem poskytnúť ešte niekomu ďalšiemu. Náhodou som natrafil na svalových dystrofikov a vymyslel im aktivitu pre ich kampaň Belasého motýľa.

Čo by si robil na strednej škole inak, ak by si bol stredoškolákom ešte raz?

Zmenil by som môj prístup k štúdiu cudzích jazykov, pristupoval by som k nim ešte poctivejšie. Hoci som vedel, že sú dôležité, trochu som to podceňoval. Dobehlo ma to v Dánsku a čiastočne aj na vysokej škole, niektoré veci som si musel potom dodatočne doberať. Tento čas som mohol pritom využiť inak ako doučovaním sa niečoho, čo som už mohol vedieť na strednej škole. Môj výber strednej školy bol podmienený rozhodnutím v 9 rokoch ísť na 8-ročné gymnázium. Ak by som niečo zmenil, odišiel by som v polovici štúdia na bilingválne gymnázium. Zo skúseností od mladšej sestry, ale aj kamarátov a okolia viem, že kvalita výučby jazykov na bežných školách nie je vysoká. Zvolil by som si preto cestu, kde by som sa angličtine venoval každý deň a bola by podmienkou môjho stredoškolského štúdia počas celých piatich rokov. Skúsil by som dobrovoľníctvo už počas strednej, a rovnako by som zažil mládežnícku výmenu v zahraničí už počas strednej. A samozrejme, oveľa poctivejšie by som si vyberal vysokú školu.

Späť na príbehy