Strihá filmy a svoju prácu miluje

Strihá filmy a svoju prácu miluje

Saša (1990) skončila bilingválne gymnázium Metodova a potom vyštudovala odbor strihovej skladby na filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Už počas štúdia si založila živnosť a dodnes pracuje ako freelancer na rôznorodých projektoch pre nezávislých tvorcov, postprodukčné firmy a televízie. Najradšej by bola pretekárom, ale vie, že nič nie je dokonalé. So svojou prácou je absolútne spokojná a prekvapená, ako si ju jej profesia našla. Je ochotná kvôli nej ostať v práci do rána, alebo si privstať bárs aj o štvrtej ráno.

Kam si chodila na strednú školu?

Obdobie stredoškolského štúdia bolo, ako sa nám vyhrážali, mojím intelektuálnym vrcholom. Mala som to šťastie a chodila som na bilingválnu sekciu gymnázia Metodova. Neviem ako teraz, detí je menej, konkurencia je malá a štandardy podľa mňa klesajú, ale za mojich čias to bola skvelá škola, ktorá človeku pripravila akurát jeden problém, a to ten, že len rozšírila jeho už aj tak desivo široké pole možností.

Aké predmety ťa bavili na strednej?

Vedela som nakresliť detailne fotosyntézu a vnútrobunkové dýchanie, derivovala som ako drak, riešila som (z mojej súčasnej perspektívy) komplexné chemické reakcie, rozoberala som jeden verš na tri strany a písala som argumentačné práce na bizarné abstraktné témy. A to celé vo francúzštine. Najhoršie na tom ale je to, že ma to všetko bavilo a bolo to absolútne normálne, štandardné a všetci to robili. To som ešte netušila, že v živote to tak pekne nefunguje. Ale aspoň som sa mala neskôr čo učiť. A to jednoduchú vec, že naše školstvo vie človeku dať veľa, ale musí si to vypýtať. Samo to nepríde (moja stredná bola vzácnou výnimkou). Ale k tomu sa ešte dostanem.

Čomu si sa venovala popri škole?

Ako sídliskové bratislavské dieťa som si vyskúšala veľa mimoškolských aktivít. Športov som vystriedala asi šesť, hudobné nástroje dva a na výtvarnú som chodila pol života. Paradoxne žiaden šport poriadne neviem hrať, hudbu radšej počúvam a keď vymaľovávam, zachádzam za čiaru. Ale bavilo ma to a neskôr som to aj zúročila.

Prečo si sa rozhodla pre štúdium filmového strihu na vysokej?

Keď som sa rozhodovala, kam na školu, v úzkom výbere sa ocitli britské podpriemerné univerzity s odborom psychológia – kriminalistika (áno, Myšlienky zločinca ma skutočne držali a stále si myslím, že by to nebola slepá ulica) a VŠMU. Presnejšie FTF – filmová a televízna fakulta ako najbližšia umelecká vysoká škola a taktiež v mojich očiach najspoľahlivejšia, keďže má už svoju dôstojnú históriu. Vrchol môjho umeleckého vzdelania však bola výtvarná na ZUŠ-ke a piatkové návštevy kina. Vravela som si teda, že by som možno zvládla produkciu. Viac počítania, ako filmovania (nech to obnáša čokoľvek). Viac som sa mýliť nemohla. Ako som si mohla myslieť, že človek, čo má problém zavolať svojmu zubárovi, by mohol vybavovať neustále hovory s celkom cudzími ľuďmi a ešte zariaďovať veci. Nie nie. Ja som rada, keď si zorganizujem deň tak, že sa aspoň naobedujem.

Ako si si vybrala univerzitu?

Veľká výhoda našej slobody a otvoreného akademického a pracovného priestoru je to, že nech človeka čokoľvek zaujme, môže si to akoby vyskúšať. Alebo sa aspoň ponevierať v prostredí, kde sa to odohráva. Toto nemôžem dostatočne zdôrazniť. Je skvelé pričuchnúť k prostrediu, ktoré vás láka, ochytať si to tam a možno sa tam nájde niečo, čo ste ani netušili, že je vám súdené.

V mojom prípade som našla letný kurz organizovaný našou fakultou. Keďže pre mňa filmy veľa znamenali a lákal ma tento svet, nebolo o čom a prihlásila som sa. Tam som zistila, že produkcia je smrť, a že existuje niečo ako strihací softvér, strih a dramaturgia. Prvýkrát ma tam niekto posadil za strihací počítačový program a veru, čas mi bežal zrazu rýchlejšie a chytilo ma to. Bavilo ma rozprávať príbeh, vytvárať významy, emócie, viesť diváka. A tak som sa rozhodla, že to by nebolo veru od veci a urobím všetko pre to, aby ma tam vzali.

Čo je ale to „všetko“? Tu nastáva problém. Každé zamestnanie si vyžaduje určitý typ človeka. A pri umeleckých školách je tento faktor veľmi dôležitý už pri výberovom procese.

Ako zodpovedný uchádzač som sa pripravovala najlepšie, ako som vedela. Načítavala som si odporúčanú literatúru, pozerala filmy, ale nemohla som tušiť, že moje mimoškolské zábavky a najmä moja stredná škola pre mňa urobili oveľa viac. Znalosť jazyka, hudobné základy a výtvarné cítenie sú vždy výhodou, ale schopnosť analyzovať, vyjadrovať sa, argumentovať a premýšľať, to je eso v rukáve, o ktorom chudák človek ani nevie. Na druhej strane, v tomto odvetví je to tak, že nech je človek akokoľvek sčítaný, inteligentný, motivovaný, nemusí byť nevyhnutne „povaha do strižne“. Som presvedčená, že aj iné povolania si vyžadujú špecifické osobné preferencie, spôsob prežívania, fungovania, komunikácie. Tým len chcem povedať, že neúspech na prijímacích pohovoroch vonkoncom nemusí znamenať všeobecnú neschopnosť uchádzača.

Čomu sa momentálne venuješ?

V mojich očiach je strih umelecké remeslo. Je nevyhnutné vedieť technické parametre a ovládať gramatické pravidlá. Ale keď na to príde, je v tom niečo, čo je potrebné kultivovať úplne iným spôsobom. Je nutné byť otvorený svetu, ľuďom, témam. Jednoducho. Zaujímať sa, vnímať a analyzovať.

VŠMU som využila ako som najlepšie vedela. Vybudovala som si pracovné aj priateľské vzťahy a odskočila som si dvakrát na Erasmus. Keď ale človek očakáva, že príde a škola ho bude motivovať a ťahať, čaká ho tvrdé prebudenie. VŠMU je skvelá platforma, ale je to presne to, platforma na aktivitu študentov. Ak niečo chcú, väčšinou to dokážu získať, ale musia to skutočne chcieť a niečo pre to urobiť. Skrátka, ak chceš niečo vedieť, spýtaj sa, pravdepodobne ti bude zodpovedne, obohacujúco odpovedané. Ale ak sa nespýtaš a nesnažíš nasať nič z toho, čo sa ti tam ponúka, je tu bohužiaľ možnosť, že odídeš rovnako sprostý, ako si prišiel.

Po osobnej skúsenosti zo zahraničia môžem s čistým svedomím povedať, že sme na tom dobre a že málokde by zamestnávatelia verili, čoho je schopný náš absolvent. U nás sa katedry delia od prvého ročníka a študent sa špecializuje už pri prijímacích pohovoroch. Sme jedna z posledných vlajkových lodí tohto systému. Západ už funguje na všeobecnom „filmmaking-u“ a špecializujú sa možno na druhom stupni, ak vôbec. Prax ich už vykryštalizuje. Mne náš systém vyhovoval, keďže by som nič iné nechcela robiť, ale sú ľudia, ktorí sa ešte rozhodujú, potrebujú čas a láka ich viacero odvetví výroby filmu. Pre nich je to veru mrzuté.

Aj keď môj diplom je ešte teplý z tlačiarne, mám práce toľko, že sa vonkoncom nemôžem sťažovať. Ale je nesmierne dôležité povedať, že pre peniaze sa toto neštuduje. Už počas dvoch posledných ročníkov školy som mala živnosť a v súčasnosti pracujem na troch, štyroch projektoch súčasne. Sú to televízne relácie, nezávislé dokumenty, reklamné spoty, alebo asistentské práce na väčších projektoch. Na každom sa niečo nové naučím, nie len o mojej práci, ale aj o sebe a o svete a za túto rozmanitosť som asi najvďačnejšia.

Čo by si robil na strednej škole inak, ak by si bola stredoškoláčkou ešte raz?

Keby sa ma niekto pred šiestimi rokmi, v maturitný ročník, spýtal, čo budem keď vyrastiem, nielen, že by som sa vydesila ďalšieho rastu, keďže už som mala veľkosť nohy 42, ale rovnako by som sa vydesila toho, že nemám predstavu. Závidela som veru rovesníkom, ktorí sa od plienok pripravujú na kariéru zubárov, veterinárov, alebo čohokoľvek iného.

Medzi somariny, z ktorých som chcela žiť, patrilo umelecké kováčstvo (údajný potenciálny problém so životnou poistkou ma odradil, ale dodnes neviem, či táto obava bola oprávnená), kriminalistická psychológia (lebo v Myšlienkach zločinca to vyzerá super) a najlepšie, „niečo vo filme, ale keďže nič filmové neviem, netuším čo“.

Vyberať si vysokú školu a tým pádom definovať veľkú časť zvyšného života a vlastného osobnostného smerovania nie je veru banalita. Ale rovnako to nie je niečo, čo sa dá urobiť vypočítavo, na istotu, či bez pochybností. A tiež to nie je nič záväzné. Preto je podľa mňa esenciálne skúsiť to, čo človeka baví. Keď ťa to raz baví, budeš sa tomu venovať a budeš dobrý. A keď budeš dobrý, ľudia ťa budú chcieť a budú ochotní ti za to zaplatiť. Ale bohvie, ja si nie som úplne istá tým, že ako umelecká kováčka by som bola menej spokojná.

Späť na príbehy